Mačka vyhodili. Znovu. Tretíkrát za jej krátky život. Nemala šťastie, ako sa patrí.
Len rok mala, a už ju vyhodili z troch domácností. No, nie úplne vyhodili. Najprv ju odovzdávali z rúk do rúk. A potom.
Potom ju len vyniesli von, trochu ďalej od domu, a spustili do kontajnera na odpadky. A utekali. Aby nenašla cestu späť. Ale ona ani nehľadala.
Všetko pochopila. Hneď. Z výrazu mužovej tváre. Jeho žena veľmi zarmútená, keď Mačka poškriabala novú koženú pohovku.
Veľmi drahú. A ona vynesla rozsudok. A muž? Muž, ako vždy, súhlasil.
Vzal pod pazuchu ročnú mačku a odišiel k smetisku v susednom dvore.
Mačka by ho ani nenasledovala. Nie, nešla. Videla rozsudok v jeho očiach. Vedela.
Všetko márne. Aspoň by sa rozlúčil, pohladil ju. Poprosil o odpustenie. Ale takto.
Bolo to… neludské. Ako vyliaty vedro odpadkov.
Mačka si povzdychla a hľadala v odpadkoch niečo zjesť, prehryzla sa starými kúskami kuracieho. Vyliezla a sadla si vedľa veľkého zeleného kontajnera. Pozerala sa na slnko.
Mžúrila, ale neodvracala zrak. Z toho veľkého svetelného kruhu išlo teplo. A jej sa to páčilo.
Boli to posledné slnečné lúče. Lúče leta, jesene, zimy. Malé oteplenie. A ľadová kôrka roztála.
Ale v Mačkinej duši zamrzla.
Večer a noc boli chladné. Po západe slnka. Vietor a mráz sa chopili svojho.
Ryšavá mačka mrznúť. Netušila, kam ísť ani kde sa schovať. A tak.
Našla veľkú hromadu suchých, hnedých listov a zahrabala sa do nich. Zvinula sa do klbka. Najprv bolo veľmi chladno a triasla sa, ale potom.
Potom, keď jej vlhká, ľadom posiatka srsť stuhla, zrazu jej bolo teplejšie a trasenie prestalo. Hlas v hĺbke jej šepkal láskavé slová.
Ktoré ju kolíšali a ponúkali jej zatvoriť oči a zabudnúť na všetky krivdy a nešťastia.
“Zvin sa ešte viac a spi. Spi, spi, spi.” A cítila teplo.
Teplo sa rozlievalo po jej stuhnutom telíčku.
Je to také jednoduché. Stačí sa vzdať a všetko prejde. A nastane pokoj a večnosť. Krivdy a bolesti pominú.
Mačka naposledy vydýchla a súhlasila. Načo sa brániť? Prečo?
Veď zajtra ju čaká ten istý chlad a hlad. A tá istá túžba zatvoriť oči a už, už, už ich nikdy neotvoriť.
Lampy na ulici sa rozsvietili najprv tam, v diaľke. A Mačka sa na ne naposledy pozrela. Často ich svetlo pozerala zo svojho okna. Ryšavá mačka naposledy vpila to svetlo do seba a jej oči v tme zableskli.
Ten posledný záblesk upútal malú ryšavú dievčinu. Šla domov s otcom. Potiahla ho za rukáv.
“Tam,” povedala, “tam v listí, niekto je.”
“Nie je tam nikto,” otec sa zachvel od chladu. “Poďme rýchlejšie domov. Mrznem.”
A snažil sa odviesť ju od veľkej, tmavej kopy listia. Ryšavá dievčina pokrčila plecami.
“Videla som to. Videla som svetlo.”
“Svetlo v kope starého listia?” Otec sa čudoval. “To nemôže byť. Nemôže.”
Ale dievčina už bola pri kope a rozhrnula vrchnú vrstvu. Našla ju. Ryšavú mačku.
“Tati!” vykríkla.
“Videla som. To je ona.”
“Kto ona?” Otec sa čudoval, pristúpil bližšie.
“Ona je tu.” Dievčina sa pokúsila zdvihnúť premrznuté telo.
“Nechaj ju,” povedal otec.
“Už je mŕtva. Nebudeme nosiť domov mŕtvu mačku.”
“Ona nie je mŕtva,” odpovedala ryšavá dievčina. “Ja viem. Ja viem. Je živá. Videla som svetlo v jej očiach.”
“Svetlo v očiach mačky?” Otec pokrčil plecami.
Pristúpil ešte bližšie, zdvihol telo a snažil sa nahmatať úder srdca.
A Mačke sa tak chcelo spať. Tak veľmi. Spánok jej lepil viečka a teplo naplňovalo jej telo. A hlas vnútri šepkal:
“Spi, spi, spi… Neotváraj oči.”
Ale ten tenký detský hlas neprestával opakovať:
“Svetlo v jej očiach.”
“Čo odo mňa chcú? Prečo ma mučia? Prečo ma nenechajú pokojne zaspať?”
S námahou rozoprela oči, aby videla tých, čo ju rušia.
“Tu!” zvolal detský hlas. “Tu! Hovorila som. Videl si? Znovu. Svetlo!”
“Aké svetlo?”
Otec sa čudoval, ale. Z
