“Varovala som ťa kam peniaze odnesieš, tam si aj večeraj! A raňajky tiež,” oznámila žena a posadila sa do kresla s pletacími ihličkami.
“Zuzka! Si doma?” volal manžel Jozef, keď vošiel do bytu.
“Som v kuchyni,” odpovedala Zuzana.
Dnes prišla skôr z práce a pustila sa do varenia večere. Jozef sa prezliekol, umyl si ruky a prišiel za ňou.
“A čo sa nepochváliš?” spýtal sa.
“A čím by som sa mala chváliť?” prekvapilo ju to.
“Na ceste domov som stretol Moniku z tvojho oddelenia. Povedala mi, že vám dnes vyplatili štvrťročnú prémiu. Peknú sumu.”
“Vyplatili, to je pravda. Ale čo z toho máš ty?”
“Ako to čo? Včera som ti hovoril mama volala, prosila, aby sme pomohli Katke s hypotékou. Ty si tvrdila, že nemáme peniaze. Tak teraz sú. Pošleme jej desaťtisíc, dohodnuté?” navrhol Jozef.
“Na čo presne?” spýtala sa Zuzana.
“Nehraj sa, veď vieš, že Katke je ťažko splácať sama. Zavolám mame, poviem jej, že pošleme peniaze,” povedal Jožo a chytil telefón.
“Stoj! Ani sa nehni! Kde som povedala, že budem splácať hypotéku tvojej sestre?” zastavila ho Zuzana.
“Prečo nepomôcť, keď na to máme?”
“Po prvé, nemáme. Ja mám. To je prémia, ktorú som zarobila tri mesiace dřiny! Myslíš, že som robila ako kôň len preto, aby si tvoja sestra mohla užívať?”
“Zuzka, však ona má deti!”
“Jožo, ja mám tiež dieťa. Natálka naša dcéra, ak si ešte pamätáš. Študuje na univerzite v Košiciach a býva na intráku.”
“A ja jej mesačne posielam peniaze. A ty si jej za posledné dva roky dal aspoň euro?”
“Veď vieš, že ty jej posielaš.”
“A možno by bolo pekné, keby dostala aj od otca tisícik
