Zuzka pekla vyprážaný rezeň, keď do kuchyne vošiel jej manžel. “Zuzka, musíme porozprávať,” povedal rozhodne Miroslav. “Hovor,” odsekla žena.
“Možno by si si sadla a počúvala ma normálne?” zaznel v jeho hlase podráždený tón. “Nemám čas, musím hľadieť na rezance,” odpovedala. “Čo si mi chcel povedať?”
“Ja…” Miroslav zaváhal, ťažko hľadal slová. “Stretol som inú ženu… Odchádzam od teba!”
“Gratulujem. Teším sa za teba!” povedala Zuzka pokojne.
“Čože gratulujes? Čo znamená, že sa tešíš?” muž na ňu hľadel s údivom. Ale ani v sne by ho nenapadlo, čo si v tej chvíli Zuzka premýšľa.
***
“Úprimne…” kamarátka na chvíľu zarazila, akoby váhala, či neprezradí príliš veľa. “Stále nechápem: ako si sa na to vôbec odhodlala? To je za každou mierou, Zuzka!”
“Za mieru čoho? Dobra alebo zla?”
“No, vieš, záleží, ako sa na to pozrieš.”
“Akokoľvek sa pozrieš,” usmiala sa Zuzka, “dôležitý je výsledok. A môj výsledok je skvelý. Dosiahla som, čo som chcela!”
“Každopádne,” zamračila sa susedka, “negatívne dôsledky určite prídu…”
“Netrúfaj si krákať!” prerušila ju Zuzka. “Keď prídu, tak ich vyriešime. Teraz mám obdobie radosti a skutočného víťazstva! Tak mi nekaz sviatok!”
Susedka sa urazene odvrátila a tváriac sa, že ju veľa zaujíma výhľad z okna.
***
Všetko sa začalo v ten večer, keď sa Miroslav vrátil z práce a s núteným pokojom povedal:
“Musíme si porozprávať…”
Zuzka sa vnútri zatriasla. Dlho čakala, kedy sa konečne odhodlá. A teraz to prišlo.
“Hovor,” odsekla, zatiaľ čo obracala rezance na panvici.
“Možno by si si sadla a počúvala ma normálne? Alebo mám rozprávať tvojim chrbátom?”
“Na sedenie nemám čas, zlatko,” pokojne odpovedala. “Janko si každú chvíľu spomenie na mamu a začne: ‘mama to, mama ono.’ Tak nechceme strácať čas. Čo si mi chcel povedať?”
“Ja…” Miroslav váhal, “stretol som inú ženu…”
“A čo ďalej?” Zuzka sa ani neobzrela.
“Vypni tú panvicu!” vykríkol podráždený. “Počuješ, čo hovorím?! Milujem inú!”
“Počujem,” konečne sa otočila. “Gratulujem.”
“Čo?!” vyvalil oči. Čakal všetko, len nie túto ľahostajnosť.
“Tíššie, zľahni, deti vystrašíš,” pokračovala v pokoji.
“Vedela si?”
“Nie, ale tušila som.”
“A prečo si mlčala?”
“Veď vieš, ty si ma žiadal o ruku. A rušiť rodinu bolo tvoje rozhodnutie.”
Miroslav na ňu hľadel ako na cudziu. Táto vyrovnanosť, dôslednosť… Čakal ženské slzy, nie chladnú logiku.
“V skratke, mám návrh…”
“Zaujímavé,” Zuzka sa posadila a uprela naňho pohľad.
“Vypočítal som to… Máme hypotéku… Ty ju sotva zvládneš platiť, aj s alimentmi…”
“Takže o rozvode už diskutuj
