Marek nemohol v tú noc zaspať. Obraz ženy pred pekárňou mu nedal pokoj. Stále sa mu vracal do mysle nielen jej tvár, ale hlavne ten pohľad, v ktorom sa miešala únava, hanba a ešte živá dôstojnosť. Vedel, že musí konať rýchlo.
Ráno, ešte pred svitaním, si dal telefón do tichého režimu, obliekol si kabát a vyšiel do zimného chladu. Mesto bolo takmer prázdne, len pár ponáhľajúcich sa chodcov a upratovačov. Marek zamieril k pekárni, kde starú pani videl predchádzajúci deň. Predavačka, tá istá žena s chladným pohľadom, len zbohom zdvihla oči od mechanických príprav.
“Videli ste včerajšiu starú pani?” spýtal sa Marek priamo.
“Chodí ich sem veľa…” pokrčila plecami. “Ak myslíte tú so zbernými nádobami, príde, keď otvoria zberný punkt. Tak o deviatej, možno desiatej.”
Marek jej krátko poďakoval a rozhodol sa počkať.
Hodiny plynuli pomaly. Zima mu štípla do líc, ale myšlienka na Margarétu ho zahrievala viac ako najhrubšia bunda. Spomínal si, ako mu, keď bol ešte plachý chlapec, dávala extra úlohy “aby sa rozvíjal”, a nikomu to nehovoriac, ho po vyučovaní volala do kabinetu na “menšiu prácu” triedenie kníh, umývanie tabule, zbieranie pasteliek. Na koniec mu vždy dala vrecko s čerstvým chlebom alebo hrubý plátok domácej strúhance.
O deviatej bez štvrťa sa na rohu ulice objavila krehká postava, s malými a neistými krokmi. Mala ten istý opotrebovaný kufrík, ten istý mierne zhrbený postoj, akoby každý krok bol pre ňu obrovská námaha. Marek cítil, ako mu do krku stúpa knedlík.
“Margaréta!” zvolal, na chvíľu zabudnúc na všetko okolo.
Žena sa zatrasla a zastala. Dlho sa naňho pozerala, akoby sa snažila rozlúštiť, kto je tento dobre oblečený muž, ktorý vyslovuje jej meno s takou emóciou.
“Som… Marek,” povedal, priblížiac sa. “Marek Kováč… bol som váš žiak, pred mnohými rokmi.”
Jej tvár sa na chvíľu rozžiarla, no potom sa jej pohľad stal opatrným.
“Marek… ten chlapec, čo…” začala, ale hlas sa jej zlomil.
“Áno, ten, čo vždy zabudol zošit na matematiku, ale nikdy nezabudol zjesť chlieb, ktorý ste mi dali,” usmial sa. “Pani učiteľka, musíte ísť so mnou. Nemôžem vás nechať tu, v zime.”
“Nechcem byť bremenom,” zašepkala. “Žila som tak dlho…”
“Vy ste pre mňa všetko znamenali,” odpovedal Marek pevne. “Keby nebolo vás, neviem, kde by som skončil. Uchránili ste ma pred hladom, chladom, pred… veľa vecami. A teraz je rad na mňa.”
Bez toho, aby jej dal čas na odmietnutie, vzal jej kufrík a odviedol ju k autu. Vo vnútri ju jemné teplo vykurovacieho systému prinútilo jemne vydychovať. Pozerala sa von oknom, nič nehovoriac, no oči sa jej zaleskli slzami.
Marek ju odviezol priamo domov, k veľkému prekvapeniu Anny, ktorá práve pripravovala raňajky pre deti.
“Anna, toto je pani učiteľka Margaréta, moja bývalá triedna. Vďaka nej som dokončil školu. A… od dnešného dňa bude bývať s nami,” povedal Marek tónom, ktorý nevydával priestor na pochybnosti.
Anna, hoci prekvapená, sa teplo usmiala a objala ju. Tomáš a Lukáš, zvedaví, sa priblížili, aby sa spýtali, prečo prišla a či vie rozprávať rozprávky.
V nasledujúcich dňoch Margaréta postupne ožila. Vracia
