Prvá Dojma
“Mami, predstavujem ti Zuzku,” povedal Matej s miernym rozpakom, keď v tak neskorú hodinu priviedol do bytu mladú ženu.
“Dobrý večer,” odvetila Soňa a neprívetivo si Zuzku od hlavy po päty premerala. “Aké pôvabné hodinky na predstavovanie! O polnoci za päť minút…”
“Povedala som Matovičkovi, že je už príliš neskoro,” ohradila sa Zuzka, “ale počúva ma snáď ten tvrdohlavý chlapík?”
“Výborne,” pomyslela si Soňa trpko. “Ospravedlňuje sa a jeho vykresľuje ako tyrana. Táto dievčina mi nesadla.”
“No tak vstúpte,” vzdychla a bez ďalších slov odišla do svojej izby. Čo už mohla robiť? Vyhodiť vlastného syna o polnoci na ulicu kvôli nejakej cudzej? Ak sa chcú spolu zosobášiť, nech si žijú. Matka má syna chrániť a otvárať mu oči. A Soňa sa o to postará rýchlo. Matej svojú priateľku pošle tam, odkiaľ prišla bez ľútosti. Bude mu dokonca ľahšie!
Celú noc premýšľala, ako Zuzku z bytu elegantne vyštudovať.
Nie, nemala nič proti tomu, aby sa Matej ženil. Na tridsiatku už bolo načase založiť rodinu.
Ale nie s ňou!
Po prvé, bola oveľa mladšia. Jasný dôkaz, že jej vietor fúka do prázdna.
Toto má byť manželka? Matka? Gazdiná?
A jej správanie hovorilo za všetko zjavíť sa u ľudí v nevhodnú hodinu, bez ospravedlnenia! Navyše sa opovážila obviniť jej zlatého synka bez dôvodu!
A ešte k tomu u nich prespala!
Bolo to pre ňu prvýkrát, alebo zvyk?
Proste Soňa ju proste nemala rada.
A Matej to časom zistí tiež.
Načo s ňou strácať čas?
Plán sa stal zbytočným.
Zuzka jej sama ponúkala príležitosti, ako narovnať priority.
Prvý signál prišiel hneď ráno.
Zavreli sa do kúpeľne… na celú hodinu.
Matej bezmocne behal po byte, čoraz viac rozzúrený.
“Zlatko, čo sa deje?” spýtala sa Soňa prehnane sladko. “Dievčina sa pripravuje, chce sa ti páčiť…”
“Lenže ja musím ísť do práce!”
“Tak zaklop na dvere, vysvetli jej, že tu nie je sama,” navrhla matka.
“Bolo by to trápne,” zamrmlal. “Porozprávame sa neskôr. A ty, mami, nestihneš?”
“Ja? Nie, som pripravená už dávno. Pozri, usmažila som palacinky. Poď raňajkovať.”
“Vždyť som sa ešte ani neumyl!”
“Nevadí, urobíš to neskôr. Medzitým nečkaj najedz sa poriadne, potrebuješ silu do dňa.”
Matej si sadol k stolu.
Vtom Zuzka vyšla z kúpeľne, s uterákom na hlave, žiarivo usmiata.
“Konečne!” zvolal Matej a ponáhlil sa k zamlženému zrkadlu.
Rýchlo sa umyl, oholil, zhltol palacinku na tri hryzy a už vo dverách zvolal:
“Uvidíme sa večer! Dúfam, že sa budete mať radi.”
“Matko!” zavolala za ním Zuzka. “Mali sme dnes ísť pre moje veci.”
“Pôjdeme. Večer. Nudzovať sa nebudeš!” Jeho hlas už znel zo schodov.
Soňa vstala, zavrela za ním dvere, otočila sa k Zuzke a stroho sa spýtala:
“Hanbiť sa nevieš?”
“Nie,” usmiala sa Zuzka. “Mala by som?”
“Kvôli tebe bude Matej meškať!”
“Nebude. Určite si zoberie taxík. Nebojte sa, všetko bude v poriadku.”
“V každom prípade si zapamätaj: Nie si tu sama. Ak chceš ráno zaberať kúpeľňu na hodinu, vstavaj skôr. Vďaka bohu, že dnes nemusím do práce.”
“Už sa to nebude opakovať,” pokojne odpovedala Zuzka. “Ospravedlňujem sa.”
Soňa zostala úplne mimo. Čakala hádku, a tu zrazu…
“No dobre,” zamrmlala a vydala sa do kúpeľne.
Prvý predmet, ktorý upútal jej pohľad, bola tuba zubnej pasty, otvorená, hoci stará ešte nebola dojedená.
“Zuzka, prečo si otvorila novú pastu?”
“Viac sa mi páči.”
“Dúfam, že si prinesieš vlastnú? A šampón?”
“Samozrejme, pani Kováčová…”
“A uteráky!”
“Prinesiem si aj tie…”
Napriek snahám vyvolať konflikt, Zuzka na žiadnu návnadu neskočila. Se všetkým súhlasila, zdvorilo prikyvovala, “zaznamenávala” si budúce povinnosti.
Keď jej došli argumenty, Soňa prešla do priameho útoku.
“Prečo si sem prišla?”
“Matej a ja sa máme radi…”
“Samozrejme, že ho máš rada, takého chlapca! Ale ja nechápem: Čo on na tebe vidí?”
“Nepýtala som sa ho…”
“A tvoji rodičia?”
“Mama je krajčírka. Šije oblečenie.”
“A otec?”
“Toho som nikdy nepoznala.”
“Chápem. Dievča bez otca. A ako sa chceš stať dobrou manželkou pre môjho syna?”
“Budem sa snažiť…”
“Akokoľvek sa budeš snažiť, nepomôže to. Môj syn ťa nemiluje. Len si to myslí. Ja ho poznám! A nikdy sa s tebou neožení! Prečo by to robil? Už teraz mu lezieš po rukách.”
“Miluje ma,” zašepkala Zuzka chvejúcim sa hlasom. “Som si istá.”
“Klameš samu seba. Myslíš, že si prvá?”
“Nie… ale to nevadí…”
“Nevadí? Za týždeň ťa omrzí! Nie si na jeho úrovni! Vieš vôbec, čo je to rozum?”
“Áno. Ale v tomto prípade je to zlý výraz.”
“A prečo?”
“Mám vysokoškolský titul.”
“No a? Počúvaj, dievča, vráť sa domov. Toto nie je tvoje miesto. Už od rána sa ti to snažím vysvetliť, ale ty nič nechceš počuť.”
“Dobre, odídem. Ale čo povediete Matejovi? To sa mu nebude páčiť.”
“To nie je tvoj problém! Zmizni a nevracaj sa. Nie si vítaná.”
Soňu samú pre
